Vrchol ľadovca

Posledný víkend sme opäť zažili spoločenstvo. Nie, že by sme sa až doteraz nestretávali alebo neboli spolu v kontakte. Práve naopak. Boli sme spolu veľa: plánovali sme, zabávali sme sa, stretávali a premýšľali. Jednoducho sme žili. A darilo sa nám. Na otvorené stretnutia prichádza čoraz viac ľudí, kapela šľape a služba rastie. Posledné mesiace by som mohol nazvať najúspešnejšími mesiacmi spoločenstva za posledné roky.

Napriek tomu to bol práve tento víkend, kedy mi Boh nanovo ukazoval, čo znamená spoločenstvo. Ono to totiž nie je nablýskaná a atraktívna pozlátka, ktorá robí spoločenstvo spoločenstvom. Svetlá reflektorov zažínajú a zase zhasínajú a nadšenie z veľkého počtu ľudí postupne opadá. Presne ako tá pozlátka z čokolády, ktorú odbalíte a zahodíte. Je tu však niečo viac. Sú oveľa väčšie hodnoty, pre ktoré sa oplatí radovať. Je to odpustenie niekomu, kto hlboko zranil; nový začiatok už po tisícom páde; zdvihnuté ruky mladého človeka, ktorý po prvý krát zažíva osobnú skúsenosť s Ježišom.

Možno som si myslel, že podstata spoločenstva je v tej pozlátke. A možno by nechýbalo veľa a začali by sme robiť „kresťanský biznis“ – tvrdý, chladný a profesionálny. Vďaka Bohu, ktorý nás neustále volá späť do srdca chvály, kde neprehlušuje zvuk hlasnej hudby a kde netreba projektovať. Nikdy nechcem zabudnúť na to, že spoločenstvo je v prvom rade Ježiš, ktorý sa nám dáva poznávať skrze vzťahy.

Je len škoda, že práve toto nie je vidieť z pódia. Vtedy je vidieť prestíž a odvážne svedectvá o tom, ako je Boh prítomný všade a vo všetkom. Často však zabúdame, že niekedy je to o bezvýznamnej smske, ktorú pošleš bratovi, lebo sa trápi alebo o vyčerpávajúcom rozhovore neskoro do noci alebo o darovaných 100 korunách, lebo ten druhý už jednoducho nemá. Myslím, že toto je sláva spoločenstva. Skrze našu zlomenosť v tých malých „bezvýznamných“ a „zbytočných“ krokoch sa nám bude Boh viac a viac dávať.

Spoločenstvo ostáva tajomstvom. A Duch prichádza a postupne ho odhaľuje. Dobrodružstvo ešte ani zďaleka nekončí.