Keď Ježiš objíma aj spotených ľudí

Strávili ste už niekedy zopár minút na železničnej stanici? Hlúpa otázka. Vďaka Slovenským železniciam je človek občas nútený stráviť tam viac ako minútu. Ja som tak čakal na tej hlavnej, bratislavskej. Lístok som si kúpil v predstihu, lebo som vedel, že piatky bývajú kritické a stresu som mal dosť už počas pracovného týždňa. Jednoducho som chcel spraviť aspoň jednu vec bez naháňania sa a žalúdkových neuróz.

Môj blízky priateľ mi často hovorí, že sledovať ľudí je fascinujúce. Mal pravdu. Sadol som si na schodíky pod hlavnou tabuľou a pozoroval. V hlavnej hale sa míňali ľudia ako na bežiacom páse. V dusnej atmosfére júlového prevíkendia bol každú chvíľu ohlasovaný nový a nový vlak. Ľudia ako vo vlnách na stanicu prichádzali a zase odchádzali. Dlhé rady pri pokladniach, občas nervózny pohľad cestujúceho alebo aspoň zvýšený hlas na pani, ktorá vydávala lístky. Tá piatočná únava, ktorú som cítil v každej kostičke svojho tela sa pomaly plazila a vkrádala aj medzi nadšené detské tváre, pre ktoré bolo cestovanie (možno prvým) dobrodružstvom.

Tí ľudia boli tak veľmi rôzni. Každý s vlastným osudom, štýlom a výrazom tváre. Každý s inou destináciou. Každý s iným množstvom času. Asi to poznáte, ale po chvíli sa človek uchýli k posudzovaniu. Najskôr oblečenie (akosi len toto mohol obliecť!), potom prídu na radu gestá, mimika a ľudské pochody (ja by som taký spotený medzi ľudí nešiel) a nakoniec už z prvého pohľadu dokážeme človeka poslať do pekla alebo si spraviť o ňom falošnú idylickú predstavu (ktorá je často odpornejšia než to peklo).

Ježišove slová o tom, že nemáme súdiť prenikajú hĺbku srdca až keď prichádza milosť a Duch ukazuje. Mňa to preniklo v ten piatok, na tej stanici. Zrazu som mal pocit, že každého treba zmeniť, že nik nie je dostatočne dobrý: príliš dlhá ofina, príliš veľké brucho, trápna farba topánok, excentrické správanie. To je ten súd. Mať odpoveď na to, kto čo robí zle, vidieť v každom oku triesku.

Robíme to všade. V rodine, v spoločenstve. Tých, ktorí sú okolo nás chcem mať podľa svojho obrazu. Často krát žiadame zmenu objektívne. Ľudia nie sú zapálení a naši najbližší sa dali na zlé chodníčky. Trápime sa a dychtíme po hocičom, čím by sme ich mohli zmeniť. Sám to poznám a v mnohých prípadoch si tak veľmi prajem prelom.

Tá piatočná únava však čosi vo mne spravila. Všetky moje ambície klesli a ja som sa cítil slabý z celého týždňa (hriech, sklamanie zo seba samého, nedostatok spánku a jedla). Potom som nanovo pocítil, čo to znamená, že Boh miluje všetkých, bez výnimky. Už som to nebol ja, už to bol Kristus, ktorý hľadel mojimi očami. A bol to krásny – nebeský pohľad.

Veľa vecí v živote má otázky a odpovede sa nikdy nedočkáme. Mnohé nás bolia a najradšej by sme od nich ušli. Boh sa však rozhodol zomrieť za každého človeka, za každú jednu bytosť na tejto planéte. Všetci tí ľudia na stanici – po všetkých tých ľuďoch Ježiš na kríži z hĺbky svojho srdca vyhlásil: žíznim – som smädný po nich. Modlím sa, aby naše srdcia neboli budovateľské, reformátorské, ambiciózne a neotrasiteľné. Modlím sa, aby boli ako Ježišovo zlomené srdce na kríži. Aby sme hľadeli na nich ako na nich hľadel on. Potom zahodíme vlastné predstavy o živote, ľuďoch okolo nás a zažijeme slobodu Božích detí, v ktorej budeme spolu tancovať, držať sa za ruky, úprimne si pozerať do očí a tešiť sa zo svojho Otecka. To už vlastne asi bude nebo :)

Iskra v očiach

Posledný víkend sme boli slúžiť. Po dlhšom čase spravil Eliáš opäť výjazd. Pripravovali sme ho dlho. Aj napriek tomu, že jeho plánovanie sa nedialo v euforickej nálade, predsa sme sa len dopracovali k rozhodnutiu, že ponuky slúžiť prijímeme. Myslím, že sme spravili dobre.

Často zápasím (a nie som sám) s myšlienkou, že na službu nemám. Hľadiac na veľkých Božích mužov, ktorí sa len prejdu po pódiu a všetci zrazu popadajú, sú uzdravení, som úplná nula. Chodíme po spoločenstvách a festivaloch, hráme stále worshipové piesne, občas nejaké to slovo a to je všetko. Žiadne charizmatické efekty, ani zástupy neveriacich, ktorí by chceli prijať Ježiša ako svojho osobného Spasiteľa.

Už už by som uveril tomu, že Pán nie je s nami. Alebo možno aj je, ale istotne nepôsobí. Veď sa "nič" nedeje. Možno nemáme pomazanie... Potom si však spomínam na iných Božích mužov a Božie ženy. Tí nechodia po pódiách, davy nešalejú, keď ich vidia (lebo ich ani nepoznajú). Ostávajú nepoznaní, v skrytosti a predsa nekonečne milujúci Pána a ochotní spraviť hocičo pre neho. Bez veľkých giest či zázrakov. A potom si ešte musím spomenúť aj na Ježišove slová. Vo svetle teleevanjelizačných programov blednú a už vôbec nepočuť burácajúcim davom tichý a nenápadný hlas Božieho Ducha: Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo; blahoslavení plačúci, lebo oni sa budú radovať.

Keď utíchnu aj tie najväčšie festivaly a je zakričané posledné haleluja a zopár nezrozumiteľných viet v nebeskom jazyku, odhaľuje sa pred nami skutočné tajomstvo. Nie je také atraktívne a treba byť trpezlivý. Mne sa na chvíľu odhalilo. Je to tá nepatrná iskra v očiach mladého chlapca, ktorý organizuje malý festival v malej dedine pre malých ľudí. Je to ten svätý oheň v srdci mladej ženy, ktorá stojí pred vchodom kultúrneho domu a vyčkáva, kedy "sa už dedina konečne prebudí z letargie". Sú to tváre, rozhodné postaviť sa obrom napriek tomu, že oni sami sú "len" trpaslíci.

Nikdy si nechcem obliecť Saulovu výzbroj. Bohu sa zaľúbilo bláznovstvo - bláznovstvo kríža, bláznostvo povolania si detí, maličkých, nedokonalých. Opäť som sa presvedčil, čo BOH dokáže, ak mu poviem svoje áno. Myšlienka o tom, že slúžiť nedokážem je skutočne pravdivá. Nedokážem to. Ale veď to ani Boh odomňa nechce. Mária povedala svoje áno a verila. Nemusela riešiť muža ani to či dieťa bude naozaj Božím Synom.

Stojím pred obrom svojho života, takmer bez obrany. Na mysli mám len 6. kapitolu Efezanom a v ústach jediné "áno". Som šťastný, že slúžim živému Bohu.

Vrchol ľadovca

Posledný víkend sme opäť zažili spoločenstvo. Nie, že by sme sa až doteraz nestretávali alebo neboli spolu v kontakte. Práve naopak. Boli sme spolu veľa: plánovali sme, zabávali sme sa, stretávali a premýšľali. Jednoducho sme žili. A darilo sa nám. Na otvorené stretnutia prichádza čoraz viac ľudí, kapela šľape a služba rastie. Posledné mesiace by som mohol nazvať najúspešnejšími mesiacmi spoločenstva za posledné roky.

Napriek tomu to bol práve tento víkend, kedy mi Boh nanovo ukazoval, čo znamená spoločenstvo. Ono to totiž nie je nablýskaná a atraktívna pozlátka, ktorá robí spoločenstvo spoločenstvom. Svetlá reflektorov zažínajú a zase zhasínajú a nadšenie z veľkého počtu ľudí postupne opadá. Presne ako tá pozlátka z čokolády, ktorú odbalíte a zahodíte. Je tu však niečo viac. Sú oveľa väčšie hodnoty, pre ktoré sa oplatí radovať. Je to odpustenie niekomu, kto hlboko zranil; nový začiatok už po tisícom páde; zdvihnuté ruky mladého človeka, ktorý po prvý krát zažíva osobnú skúsenosť s Ježišom.

Možno som si myslel, že podstata spoločenstva je v tej pozlátke. A možno by nechýbalo veľa a začali by sme robiť „kresťanský biznis“ – tvrdý, chladný a profesionálny. Vďaka Bohu, ktorý nás neustále volá späť do srdca chvály, kde neprehlušuje zvuk hlasnej hudby a kde netreba projektovať. Nikdy nechcem zabudnúť na to, že spoločenstvo je v prvom rade Ježiš, ktorý sa nám dáva poznávať skrze vzťahy.

Je len škoda, že práve toto nie je vidieť z pódia. Vtedy je vidieť prestíž a odvážne svedectvá o tom, ako je Boh prítomný všade a vo všetkom. Často však zabúdame, že niekedy je to o bezvýznamnej smske, ktorú pošleš bratovi, lebo sa trápi alebo o vyčerpávajúcom rozhovore neskoro do noci alebo o darovaných 100 korunách, lebo ten druhý už jednoducho nemá. Myslím, že toto je sláva spoločenstva. Skrze našu zlomenosť v tých malých „bezvýznamných“ a „zbytočných“ krokoch sa nám bude Boh viac a viac dávať.

Spoločenstvo ostáva tajomstvom. A Duch prichádza a postupne ho odhaľuje. Dobrodružstvo ešte ani zďaleka nekončí.