Posledný víkend sme boli slúžiť. Po dlhšom čase spravil Eliáš opäť výjazd. Pripravovali sme ho dlho. Aj napriek tomu, že jeho plánovanie sa nedialo v euforickej nálade, predsa sme sa len dopracovali k rozhodnutiu, že ponuky slúžiť prijímeme. Myslím, že sme spravili dobre.
Často zápasím (a nie som sám) s myšlienkou, že na službu nemám. Hľadiac na veľkých Božích mužov, ktorí sa len prejdu po pódiu a všetci zrazu popadajú, sú uzdravení, som úplná nula. Chodíme po spoločenstvách a festivaloch, hráme stále worshipové piesne, občas nejaké to slovo a to je všetko. Žiadne charizmatické efekty, ani zástupy neveriacich, ktorí by chceli prijať Ježiša ako svojho osobného Spasiteľa.
Už už by som uveril tomu, že Pán nie je s nami. Alebo možno aj je, ale istotne nepôsobí. Veď sa "nič" nedeje. Možno nemáme pomazanie... Potom si však spomínam na iných Božích mužov a Božie ženy. Tí nechodia po pódiách, davy nešalejú, keď ich vidia (lebo ich ani nepoznajú). Ostávajú nepoznaní, v skrytosti a predsa nekonečne milujúci Pána a ochotní spraviť hocičo pre neho. Bez veľkých giest či zázrakov. A potom si ešte musím spomenúť aj na Ježišove slová. Vo svetle teleevanjelizačných programov blednú a už vôbec nepočuť burácajúcim davom tichý a nenápadný hlas Božieho Ducha: Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo; blahoslavení plačúci, lebo oni sa budú radovať.
Keď utíchnu aj tie najväčšie festivaly a je zakričané posledné haleluja a zopár nezrozumiteľných viet v nebeskom jazyku, odhaľuje sa pred nami skutočné tajomstvo. Nie je také atraktívne a treba byť trpezlivý. Mne sa na chvíľu odhalilo. Je to tá nepatrná iskra v očiach mladého chlapca, ktorý organizuje malý festival v malej dedine pre malých ľudí. Je to ten svätý oheň v srdci mladej ženy, ktorá stojí pred vchodom kultúrneho domu a vyčkáva, kedy "sa už dedina konečne prebudí z letargie". Sú to tváre, rozhodné postaviť sa obrom napriek tomu, že oni sami sú "len" trpaslíci.
Nikdy si nechcem obliecť Saulovu výzbroj. Bohu sa zaľúbilo bláznovstvo - bláznovstvo kríža, bláznostvo povolania si detí, maličkých, nedokonalých. Opäť som sa presvedčil, čo BOH dokáže, ak mu poviem svoje áno. Myšlienka o tom, že slúžiť nedokážem je skutočne pravdivá. Nedokážem to. Ale veď to ani Boh odomňa nechce. Mária povedala svoje áno a verila. Nemusela riešiť muža ani to či dieťa bude naozaj Božím Synom.
Stojím pred obrom svojho života, takmer bez obrany. Na mysli mám len 6. kapitolu Efezanom a v ústach jediné "áno". Som šťastný, že slúžim živému Bohu.
Často zápasím (a nie som sám) s myšlienkou, že na službu nemám. Hľadiac na veľkých Božích mužov, ktorí sa len prejdu po pódiu a všetci zrazu popadajú, sú uzdravení, som úplná nula. Chodíme po spoločenstvách a festivaloch, hráme stále worshipové piesne, občas nejaké to slovo a to je všetko. Žiadne charizmatické efekty, ani zástupy neveriacich, ktorí by chceli prijať Ježiša ako svojho osobného Spasiteľa.
Už už by som uveril tomu, že Pán nie je s nami. Alebo možno aj je, ale istotne nepôsobí. Veď sa "nič" nedeje. Možno nemáme pomazanie... Potom si však spomínam na iných Božích mužov a Božie ženy. Tí nechodia po pódiách, davy nešalejú, keď ich vidia (lebo ich ani nepoznajú). Ostávajú nepoznaní, v skrytosti a predsa nekonečne milujúci Pána a ochotní spraviť hocičo pre neho. Bez veľkých giest či zázrakov. A potom si ešte musím spomenúť aj na Ježišove slová. Vo svetle teleevanjelizačných programov blednú a už vôbec nepočuť burácajúcim davom tichý a nenápadný hlas Božieho Ducha: Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo; blahoslavení plačúci, lebo oni sa budú radovať.
Keď utíchnu aj tie najväčšie festivaly a je zakričané posledné haleluja a zopár nezrozumiteľných viet v nebeskom jazyku, odhaľuje sa pred nami skutočné tajomstvo. Nie je také atraktívne a treba byť trpezlivý. Mne sa na chvíľu odhalilo. Je to tá nepatrná iskra v očiach mladého chlapca, ktorý organizuje malý festival v malej dedine pre malých ľudí. Je to ten svätý oheň v srdci mladej ženy, ktorá stojí pred vchodom kultúrneho domu a vyčkáva, kedy "sa už dedina konečne prebudí z letargie". Sú to tváre, rozhodné postaviť sa obrom napriek tomu, že oni sami sú "len" trpaslíci.
Nikdy si nechcem obliecť Saulovu výzbroj. Bohu sa zaľúbilo bláznovstvo - bláznovstvo kríža, bláznostvo povolania si detí, maličkých, nedokonalých. Opäť som sa presvedčil, čo BOH dokáže, ak mu poviem svoje áno. Myšlienka o tom, že slúžiť nedokážem je skutočne pravdivá. Nedokážem to. Ale veď to ani Boh odomňa nechce. Mária povedala svoje áno a verila. Nemusela riešiť muža ani to či dieťa bude naozaj Božím Synom.
Stojím pred obrom svojho života, takmer bez obrany. Na mysli mám len 6. kapitolu Efezanom a v ústach jediné "áno". Som šťastný, že slúžim živému Bohu.
3 komentáre:
amen, pekne si to napisal:) a konecne nieco nove - tak teda drzim palce, nech sa rozbehnes v blogovani viac:) hehe
pravda. amen
fiiha :) Som potesana nielen tym, ze tento blog tu vobec pribudol, ale najma jeho obsahom ... zda sa, ze hladime na skutocne dolezite veci ... Bohu vdaka za tuto milost netuzit po velkolepych efektoch doverujuc, ze Boh si sam zvoli formu a sposob, ako vykona svoje dielo. Ano, odovzdanost je nad vsetkym, vtedy ma Pan volnu ruku.
Zverejnenie komentára